Scéna.cz 

Ironický pohľad do zákulisia moci

Holandský súbor Combattimento Consort Amsterdam uviedol v rámci svojho turné ve Stavovském divadle Praha operu Agrippina. Händel v tejto opere prezentuje obľúbenú tému divadla; na rímskych dejinách 1. storočia n. l. zobrazuje neskrývano ironicky život mocných. Inscenácia režisérky Evy Buchmannovej sa snažila túto rovinu zvýrazniť. Vo vlastnej scénografii (spolu s Annètje de Jongovou) vytvorila konštruktivistickú poschodovú stavbu z trubiek, ktorá umožňuje vtipné rozohrávanie viacerých situácií naraz. Priestor jednoducho určuje stavebnica, z ktorej možno postaviť trón, stoličku alebo aj kráľovský stôl. Náležite je tento efekt využívaný vo viacerých groteskných výstupoch (napríklad keď Ottone hovorí o svojej rozplynuvšej sa nádeji na trón, zatiaľčo ten mu mizne spod nôh). Akýmsi ústredným, aj keď trochu lacným, znakom inscenácie je šnúra so spodnou bielizňou a ponožkami, ktorú rozvešiava, nevedno prečo, niekde v Poppeinom príbytku Claudiov sluha Lesbo. Scéna je podkreslená teplým nevýrazným svetlom (svetelný dizajn – Kees van de Lagemaat), ktoré je ale príliš často poddimenzované z akejsi túžby po barokovej atmosfére na úkor divadelnosti a príťažlivosti. Naopak výborné sa mi zdali kostýmy (Peter George d'Angelino Tap), ktoré v skratke charakterizujú jednotlivé postavy (výstredná Agrippina, slizký Nero, ťarbavý Claudius atp.) a nevyhýbajú sa ani historizujúcim prvkom, ktoré sa postmoderne striedajú so súčasnými strihmi (rovnošata rímskeho legionára, vojenský plášť a i.).

Najprínosnejšou je na inscenácii práca s hercami. Operní speváci sa dokázali oslobodiť od barokovej strnulosti a veľkých giest rozumným civilizmom a ani siahodlhšie árie tak nevyznievajú nudne. Dôležité je, že vedia o čom spievajú. Operné klišé tak prichádza na rad iba ako prvok komiky (predstieraný smútok Agrippin nad domnelou smrťou Claudiovou a pod.).
Hudobne dielo naštudoval Jan Willem de Vriend, principál súboru, ktorý úmyselne viedol orchester „nebarokovo“ dynamicky. Teleso ale je fyzicky limitované počtom i kvalitou historických nástrojov (tie sú prítomné popri súčasných) a tomu zodpovedá i výsledok. Speváci, hoci nie famózni, dokázali spoľahlivo odspievať svoje party, pričom najpevnejšie pôsobil Claudius Piotra Micinskiho, Poppea Renate Arendsovej a Annemarie Kremer ako Agrippina. Za zmienku rozhodne stoja Pallante (Robert Muuse) a Narcissus (Clint van der Linde), ktorí svoje postavy dokreslili najväčšmi.

U nás obchádzaný Händel dočkal sa príťažlivého a hlavne živého spracovania a ak búrlivý aplaus na konci predstavenia znamenal, že sa ho aspoň trochu podarilo sprístupniť, je to znamenité.