Martinů žije!
autor: archiv divadla
Zatiaľ čo sa dva pražské operné domy predháňajú – jeden v mŕtvolných nudných inscenáciách (dramaturgicky aj réžijne) a druhý v nablýskanej bombastičnosti (dramaturgicky aj réžijne) – prichádza malé občianske združenie s operami skladateľa, ktorý by mal byť v poprednom záujme štátom dotovaných súborov.
Pre projekt 2x Martinů v Divadle komedie si Marko Ivanovič, dramaturg a súčasne dirigent Komorného orchestru Berg, vybral maestrove opery Les larmes du couteau – Slzy noža (spievanú v českom preklade) a Ariane – Ariadna (spievanú vo francúzskom originále).
Obe sú Danielom Balatkom (réžia) stvárnené na javisku, zozadu ohraničenom troma panelmi vo forme rozličných geometrických útvarov – tie sú vďaka projekcii na nich zobrazovanej určujúcim prostriedkom inscenácie; pri opere Slzy noža skôr akosi náladotvorným (striedajú sa na nich mnohoraké teplé farby), v opere Ariadna už konkrétnejším – jednoducho sa otočia a z nesúrodého usporiadania sa stane jednoliaty obraz, farebné plochy sú nahradené dokrútkami (Tomáš Hrůza) vody, Teseovej tváre, ruky, etc. – vždy sa ale významovo vzťahujúcimi k libretu. Na scéne Sylvy Markovej (autorka výpravy) sa tiež nachádzajú všakovaké železné skulptúry rôznych abstraktných tvarov, ktoré na seba postupne naberajú významy (húpací koník, naddimenzovaná kľúčová dierka, Minotaurus), pričom prechádzajú z jednej časti do druhej.
Vyzdvihnúť treba najmä herecké podanie, ktoré bolo, predovšetkým v prvej časti, veľmi civilné a prirodzené. Nadôvažok sa spievalo s ľahkosťou – všetci sólisti boli bezproblémovo zohraní a dokázali v priestore, vytvorenom im réžiou, výborne predstaviť svoje postavy. Dávno som sa v divadle tak nezasmial – tvorcovia preukázali, že opera dokáže byť perfektne živá a že i skladateľova surrealistická hračka nie je len jednorázovým samoúčelným experimentom. Andrea Priechodská (Eleonora), Marika Žáková (Matka) aj Josef Moravec (Satan, Viselec, Černoch) boli presvedčiví, okrem herectva, i pevecky, len spočiatku ich sem-tam zbytočne zastrel orchester. V druhej časti miestami ušlo trochu toho operizmu v herectve spevákov (zrejme sa nechali uniesť často až klasicky kreslenou hudbou), stále však v znesiteľnej podobe. Horšie ale bolo úplné nezvládnutie titulnej postavy. Ariadna je skutočne úloha nesmierne náročná (skladateľ si údajne predstavoval Mariu Callasovú ako ideálnu interpretku), o to viac prekvapí, že bola zverená Irene Houkalovej. Tá sa viackrát zmohla len na akési vykríknutie, za ktorým sa dal tušiť tón. Dôstojnejším už bol prejav Václava Siberu (Teseus) a Františka Zahradníčka (Minotaurus, Starec).
V jednom večeri je tak možné porovnať ranú avantgardnú tvorbu skladateľa s jeho zrelým opere posthumo. Dielo nevážne, mladícky rozšafné s dielom naplneným životnou skúsenosťou a precítenou partitúrou – Ariadnou. A večer to je vskutku príjemný!
TIP!
Časopis 18 - rubriky
Časopis 18 - sekce
DIVADLO
Divadelní tipy 19. týden
Světák Jan Libíček
Jaký byl ve skutečnosti veselý tlouštík českého filmu? Dokumentem připomínáme náhlý odch celý článek
HUDBA
Turbodechovka Fanfare Ciocărlia roztančí Flédu
Fanfare Ciocărlia, jedna z nejproslulejších balkánských dechovek, představí 12. května v premiéře na Flédě svo celý článek
LITERATURA/UMĚNÍ
Oceněné drama Píseň jmen
Píseň jmen
Tim Roth a Clive Owen jako přátelé, do jejichž dětství vstoupila druhá světová válka. Oceněné ka celý článek