Scéna.cz 

Skvelý, skvelý Barbier!

Keď Státní opera Praha nasadzovala Barbiera zo Sevilly, bola nepochybne vedená snahou doplniť repertoár o kus, ktorý bude jeho dlhodobou súčasťou. Mohli tak vzniknúť obavy, že dielo bude predovšetkým remeselne dobré, s jednoduchým aranžmán. Režisér Martin Otava tieto obavy nenaplnil. Barbiera inscenuje ako svieže dielo, plné iskrivého a živého humoru. Ján Zavarský mu navrhol vtipnú scénu, ktorej dominantou je Bartolov dom v tvare vajíčka a naddimenzovaná mreža – plot, pozdĺžne deliaci javisko na dve časti, ulicu a záhradu. Úsilím režiséra je, aby presne podľa libreta a celkom v duchu hudby tvoril scénickú akciu a budoval plnohodnotné postavy. Obe sa mu podarilo viac než veľmi dobre. Na javisku sa to neustále hemží vtipnými obrazmi, pričom vtip tu cele vyplýva len a len z opery samotnej!

Energický zápal a radosť badať i na každom z interpretov. Václav Sibera stavia Figara ako narcistného bonvivána, ktorý nikdy nestráca dobrú náladu. (Pričom motívom narcizmu režisér len doslovuje jeden Figarov rys, ktorý je už u Rossiniho.) Sibera neohromil len bezprostredným hereckým prejavom, ale i technickou vyspelosťou a precióznosťou. S ľahkosťou si strihol i kavatínu z 1. dejstva, a to pri značných režisérových nárokoch. Ladislav Neshyba dokonale využíva sebe vlastné komediálne nadanie, no zároveň neskĺzava do šarže, ale odvažuje sa s režisérom hľadať nového Bartola (iného akého spieva napríklad v Bratislave). Tu ide o zbohatlíka, zariaďujúceho si s patričným nevkusom vilu, ktorú by rád ozdobil aj mladou gazdinou. Šelmovskú Rossinu dokonale stvárnila Ludmila Vernerová – hrá ju ako koketu, ktorá si osvojila rozkošné maniere aj napriek prísnemu pestúnovmu dohľadu. Hlasovým prejavom akoby naznačenú charakteristiku dokladala. Jej soprán sa krištáľovo a bez obtiaží zaperlil i vo výškach. Z ústrednej štvorice nepresvedčil Martin Šrejma ako Almaviva. Snažil sa spievať príliš štylizovane, ale o hlasový posun sa mohla zaslúžiť aj momentálna indispozícia. Pochvalu si tentokrát zaslúži i zbor, ktorý bol zospievaný a zároveň pohybovo skvelý. Avšak hlavnú zásluhu na hudobne kvalitnom predvedení má nepochybne taliansky dirigent Enrico Dovico, ktorý s orchestrom aj sólistami vykonal veľký kus práce. Na spevákoch sa to okrem iného prejavilo mimoriadnou starostlivosťou o správnu výslovnosť a artikuláciu, na orchestri vyváženou hrou, aj keď sa celkom chýb nevyvaroval.