Scéna.cz 

Sicílske nešpory – nerozlúsknutý oriešok

Státní opera Praha sa rozhodla uviesť jedno z najnáročnejších diel verdiovskej literatúry Sicílske nešpory. Je to projekt ambiciózny a neľahký – veď ani v Národním divadle opera dodnes nezaznela a aj na Slovensku sa jej národná premiéra ešte len bude musieť odohrať. Hneď v úvode treba žiaľ konštatovať, že väčšie očakávania inscenácia nemôže uspokojiť, aj keď niektoré jednotlivosti sa podarili.
Tak dirigent Hilary Griffiths vykonal kus obdivuhodnej práce v zopnutí ohromného celku do relatívne jednotného tvaru. V orchestri síce stále počuť nejaké tie nechcené disonancie a často som mal pocit jednotvárnosti bez výrazových odtienení a dramatického kontrastu, predsalen hral orchester lepšie než inokedy, čistejšie. Pochvalu si tentokrát zaslúži aj achillova päta miestneho súboru, čiže zbor. Ten doviedol zbormajster Adolf Melichar k vyváženému, sýtemu zvuku a spevácky profesionálnemu výkonu, čo nebýva samozrejmosťou – chýbalo len viac emocionality, citu. Zboru však treba vytknúť, že sa nie a nie naučiť aspoň základnému javiskovému pohybu a elementárnym zásadám javiskového prejavu – tu pracoval režisér nedostatočne.

Režiséru Karlu Křížovi treba teda vytknúť málo práce s hercom (aj keď rozumiem tomu, že pri troch alternáciách na niektoré úlohy to nie je jednoduché). Scéna Jaroslava Malinu vytvorila režisérovi voľný priestor s otvoreným, jednoliato nasvieteným horizontom a prostými, náznakovými dekoráciami po stranách. Režisér si teda sťažil prácu, keďže sa nemohol oprieť o významovú nosnosť scénografie, musel nájsť iné prostriedky, ako komunikovať s divákom, nebol však úspešný. Veľké, prázdne javisko Státní opery si žiadalo zaplniť plnokrvným hereckým divadlom, jasne a logicky stavanými situáciami, narysovanými vzťahmi medzi postavami a jasným stanoviskom, ba dokonca presahom – výpovedi o niečom viac než je len samotná hudba. V divadle sa chcem dozvedieť niečo o svete! Namiesto toho sme však videli trápne pajácovanie, bábkové herectvo, operácke maniere a tradičné balety (choreografia Pavla Ďumbala bola pre mňa staromódna a svojim kvázirealistickým duchom celkom mimo v moderne sa tváriacej inscenácii). Finálna scéna nevyznela ako dramatický vrchol, ale ako trápny výjav stredoškolského dramatického krúžku. Nebol to jediný obraz povrchný, nepravdepodobný a nevieryhodný – vonkoncom si nemyslím, že by to lepšie nešlo, libreto za to nemôže!

Režisér nedokázal zbaviť hercov – spevákov ani tých najtrápnejších póz (vyslovene strašný bol pohľad na Ondřeja Sochu alebo Ikaia-Purdyho, ktorý nepresvedčil ani spevácky, napriek príjemne, až pavarottiovsky zafarbenému hlasu) a nechal ich napospas samých sebe. Hviezdou večera bol pre mňa Tomasz Konieczny, ktorý nech sa do Prahy vracia čo najčastejšie! Prirodzené herectvo, perfektne odvodené od situácie a vnútorného stavu postavy, k tomu pevný basbaritón veľkého rozsahu a očarujúcej temnej farby so znelými, diabolskými hĺbkami, ale aj silnými, plnými výškami – dokonale zvládol postavu Procidu, hoci ho hral kvôli chýbajúcemu réžijnému vedeniu po svojom, nie celkom v súhre s ostatnými. Smutnému priemeru sa výrazne vymykal aj Alexandru Agache, ktorý bol spoľahlivý vo výškach a citlivý v lyrických pasážach – dokázal obdivuhodne vystriedať všetky polohy a rozpory postavy sicílskeho guvernéra Monforteho. Anna Todorovová bola zrejme indisponovaná, hoci sa behom večera trochu rozospievala – obmedzila sa však na podpriemerné odspievanie Eleny v nižších polohách.

Napriek snahe a poctivej práci sa nepodarilo vytvoriť inscenáciu trvalejších hodnôt, Státní opera by mala veľmi rýchlo nájsť svoje miesto a formulovať program – takto pôsobí aj táto sezóna ako náhodná zmes podivuhodných divadelných kreácií, ktoré nedosahujú ani len priemerného európskeho štandardu.
Písané z 2. reprízy 29.3. 2006