Scéna.cz 

Festival Nová dráma otvorila opera

Súčasná operná tvorba to má ťažké. Ani nie kvôli nejakej tvorivej kríze, pretože hudba sa píše a píše sa často pozoruhodne, ako skôr pre materiálne požiadavky kladené na inscenovanie opery. Malo by preto byť povinnosťou operných súborov venovať časť prostriedkov podpore a uvádzaniu pôvodných diel, pretože ako inak uchovať kultúrnu kontinuitu? Treba bohužiaľ povedať, že je to v našich pomeroch stále čosi nevídané. Slovenskému národnému divadlu netreba tlieskať, že si u Martina Burlasa objednalo pôvodnú operu, stačí, že oceníme, že SND plní svoju povinnosť iniciovať novú tvorbu (po prvý raz po mnohých rokoch). V činohre akoby si to divadlá uvedomovali viac – i preto mohol v Bratislave pred štyrmi rokmi vzniknúť festival Nová dráma / New Drama, ktorý mapuje výnimočné inscenácie nových textov. Opera bola po prvý raz jeho súčasťou. Kiež by sa to mohlo stať pravidlom!

Opera Kóma nemá tradičnú fabulu – je to fragment, obraz sveta vnímaného pohľadom „nemŕtveho“ pacienta (Pavol Remenár) ležiaceho v kóme v nemocnici. Je to trefne postihnutá mozaika z podvedome vnímaných čriepkov situácií, myšlienok a slov, vonkajšieho sveta i hrdinovho vnútra (svojou povahou nie je iné napr. Schönbergovo Očakávanie). Čo do slovných vyjadrovacích prostriedkov pripomína absurdnú dramatiku – k divákovi, postavenému na roveň ústrednému hrdinovi, doliehajú len úryvky absurdných aforizmov (Jiří Olič), ktoré spodobujú prázdne táranie lekárov či nemocničných návštev „aby reč nestála“. Tomu konvenuje dôvtipná hudba enfant terrible slovenskej hudobnej obce Martina Burlasa, ktorý sa „rúhavo“ púšťa do vôd hudobnej alternatívy, kombinuje zvuky, používa repetíciu, to všetko za účelom hudobného spodobenia situácie – hudobné fragmenty sú totiž súčasťou tejto pacientom vnímanej mozaiky.

Režisér Rastislav Ballek (som mimochodom rád, že divadlo loví aj medzi neopernými režisérmi!) stál pred ťažkou úlohou preložiť pomerne abstraktné dielo do divadelného jazyka. Povedzme rovno, že sa mu podarilo vytvoriť koncepciu, ktorá je rovnako dôvtipná ako partitúra. Inscenácia sa uvádza v Štúdiu novostavby SND a je celkom prispôsobená malému javisku (scéna Tom Ciller). V centre javiska je umiestnený bazén, v ktorom hrá orchester, zatiaľ čo väčšina diania je situovaná na kraj bazéna či prípadne na rampu nad javiskom; na tejto rampe sú (povedal by som, že zbytočne) umiestnené štyri obrazovky. Ballek ponúka divákovi zložitú znakovú sústavu – základná situácia kómy bola pripodobená tiesnivej nočnej more človeka ocitnuvšieho sa na dne prázdneho bazéna, v ktorom nedosiahne na rebrík. Postupné preberanie sa (vyjadrené hravou metaforou liatia vody do malého akvária, teda zmenšeného bazénu, a postupného nádejného zvyšovania sa jej hladiny) nakoniec spočinie v doslovnom prichádzaní pacienta „k sebe“, tj. k stretnutiu pacienta so svojimi dvoma dvojníkmi. Vtipná a zmysluplná metafora bazénu navyše ponúka aj množstvo ďalších konotácií – vody ako životodarnej tekutiny, nádeje, očisty, počiatku života apod. (napokon, na samotnom konci si ošetrovateľka graciózne vyzlečie šaty a v plavkách zlieza do bazénu – „načerpať energiu“?). Popri tom režisér vydarene vykreslil i reálie nemocničného prostredia – málo dbanlivý personál (lekár Igora Paseka a ošetrovateľka Petry Fornayovej), nudné návštevy (obligátna sieťka pomarančov atď.) a trúchlenie príbuzných, akoby tu bol pacient pre všetkých na poslednom mieste. Trochu zmätočne na mňa však pôsobilo rozohrávanie ďalšej dejovej linky, najmä naznačenie intímneho zblíženia pacientovej milenky (Denisa Hamarová) a otca (Stanislav Beňačka), ale i bližšia charakteristika pacientovej matky (Anna Kľuková) či akýsi finálny bal macabre. Dodajme, že i orchester vtiahol režisér do inscenácie, spolu s dirigentom (Marián Lejava), ktorý na začiatku ako deus ex machina schádza zhora, aby pri každom predstavení „rozhodoval“ o bytí pacienta. Orchester je zároveň najslabším článkom inscenácie, disciplinovane však tento raz pôsobia interpreti aj ich výkony. Slovenskému národnému divadlu súčasná opera svedčí, súčasnej opere svedčí divadlo. Mali by to dať dohromady!
Písané z reprízy 9. mája 2008